Zaradenie: trieda – vtáky vtak dodo
rad - holuby
čeľaď – drontovité

Výskyt: Do roku 1681 žil na ostrove Maurícius.

Charakteristika: Dodo mal dlhé nohy, malé a krátke krídla (nevedel lietať) a až 23cm dlhý, tvrdý a zahnutý zobák. Bol okolo 1 metra dlhý a vysoký a vážil okolo 25 kg. Bohužiaľ, určiť presne jeho výzor je dosť komplikované, lebo jeho kostí je málo a na celom svete existuje len jedna úplná kostra(nachádza sa v Maurícijskom historicko-prírodnom múzeu). Námorníci ho opisovali, ako nemotorného a pomalého vtáka, ktorého pri úteku značne spomalovalo brucho.

Potrava: Čím sa dodo v skutočnosti živil dnes presne nevieme. Svedectvá námorníkov vravia, že dodo dokonca lovil ryby a opisujú ho ako silného a pažravého dravca, ale pravdepodobnejšia je verzia, kde sa dodo živil semenami a popadaným ovocím.

Rozmnožovanie: Dodo sa páril po celý rok. Samci predvádzali mávanie krídlami ako páriaci rituál. Samička zniesla 1 – 2 vajcia, ktoré sa po asi 49 dňoch vykľulo. Dodo bol monogamný živočích a obidvaja rodičia sa starali o mladé. Hniezdo nebolo nejakým spôsobom chránené, pretože dodo nemal žiadneho prirodzeného nepriateľa.

Z histórie: Maskarény boli objavené Portugalcami už v roku 1505(7), ale tí o ne neprejavili záujem. Ostrov neskôr v roku 1644 objavili Holanďania a začali ho kolonizovať. Prví obyvatelia so sebou nosili aj psy, mačky, prasce a aj opice. Zvieratá sa na ostrove rýchlo rozšírili a začali narúšať jeho ekosystém. Neskôr ho doniesli do Európy, ako ozdobu kráľovských dvorcov, alebo ho za poplatok ukazovali ľuďom.

Príčiny vyhynutia: Dodo sa stal pre svoju nemotornosť, a fakt, že nikdy nevidel človeka, veľmi ľahkou korisťou. Mal síce poriadny zobák, ale ten ho pred ľuďmi neochránil. Lovil sa doslova po stovkách (známe boli prípady, kde 3 ľudia za jedno odpoludnie vychytali až 150 týchto vtákov), i keď jeho mäso nebolo nijak extra chutné, ale aj tak ním doslova prepchávali podpalubia lodí. Svoje dielo skazy vykonali aj privezené zvieratá, ktoré si pochutnávali na jeho vajciach a na mladých dodoch. Posledný dronte maurícijský bol zabitý v roku 1681, aj keď sa vyskytujú tvrdenia, že prežil do 1690.

Záver: Dronte maurícijsky sa smutne zaradil k vtákom ako moa, alka veľká či holub sťahovavý, ktorý zomreli v kvôli ľudskej chamtivosti a nedbanlivosti. Jeho kosti dnes patria na celom svete k obrovským vzácnostiam a dajú sa vidieť napríklad v Národnom múzeu v Prahe alebo v Prírodovedeckom múzeu vo Viedni.

Jeleň milu

(Elaphurus davidianus)
Rad: párnokopytníky
Dĺžka tela: 180 – 190 cm
Dĺžka chvosta: 50 cm
Hmotnosť: 135 kg
Dĺžka gravidity: 270 – 300 dní
Počet mláďat: 1 - 2
Pôrodná hmotnosť: 7 kg
Dĺžka života: 18 rokov
Potrava: trávy, byliny
Nepriatelia: leopard
Spôsob života: skupiny
Výskyt: močaristé pláne severovýchodnej Číny

Ich existenciu objavil v prvej polovici 19.st. francúzsky misionár otec Dávid v priebehu svojho pobytu v Číne. V tej dobe bola Čína-aspoň zo zoologického hľadiska- rovnako nepreskúmanou krajinou ako africké pralesy, a otec Dávid , ktorý bol nadšeným prírodovedcom, venoval všetok svoj voľný čas zbieraním vzorkov tamojšej flóry a fauny a odosielal ich do parížskeho múzea. Roku 1865 ho jeho poslanie priviedlo do Pekingu, kde sa dopočul, že v cisárskej zvernici južne od mesta žije stádo úple zvláštnych jeleňov. Táto zvernica slúžila celé stáročia čínskym cisárom ako lovisko a rozsiahly rekreačný park. Celú oblasť ohraničovala vysoká, skoro sedemdesiat kilometrov dlhá stena , prísne strážená vojakmi, ktorí za ňu nikoho nepustili. Francúzskeho misionára zaujali zvesti o podivnej zveri, ktorá obýva cisársku zvernicu, a bol rozhodnutý-  stráže nestráže- sa o ich existencii presvedčiť na vlastné oči. Jedného dňa využil príležitosť a v nestráženom okamihu sa vyšplhal na vrchol steny, odkiaľ pozoroval najrôznejšie druhy lovnej zveri pod sebou. Medzi nimi bolo aj veľké jelenie stádo, a v tej chvíli si itec Dávid uvedomil, že hľadí na zvieratá, aké doposiaľ v život nevidel, a ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou súčastnej vede úplne neznáme.

Otec Dávid skoro zistil, že tieto zvieratá sú prísne chránené a že za ich zranenie či zabitie je vyhlásený trest smrti. Vedel, že čínske úrady by na akúkoľvek oficiálnu žiadosť o ukážkový exemplár odpovedali zdvorilým odmietnutím, a tak mu nezostalo než aby sa pokúsil dosiahnuť svoj cieľ menej legálnymi prostriedkami. Vypátral, že tatarskí strážnici si občas vylepšujú svoj chudobný jedálny lístok porciami zveriny, ale keďže si uvedomovali prísny trest, ktorý im hrozil za pytlačenie, odmietali mu predať kožu alebo parožie zabitej zveri, aj čokoľvek iné, čo by ich mohlo usvedčiť zo spáchaného zločinu. Otec Dávid sa však nevzdával a po nejakom čase dosiahol svoje. Našiel strážnika, ktorý bol buď statočnejší, alebo chudobnejší než jeho kolegovia, a tak mu predal dve jelenie kože, ktoré misionár obratom poslal do Paríža. Ukázalo sa, že mal pravdu keď sa domnieval, že ide o zcela neznámy druh, ktorý bol napokon na jeho počesť pomenovaný jeleňom pátera Dávida ( Eleaphurus davidianus).

Je  pochopiteľné, že keď sa európske zoologické záhrady dopočuly o tomto novom druhu, priali si mať vo svojich zbierkach vlastné živé exempláre, a po zdĺhavých vyjadnávaniach čínske úrady zdráhavo súhlasili s odvozom niekoľkým kusov do Európy. Hoci to v tom čase nemohol nikto tušiť, prevoz zvierat zachránil tento zcela ojedinelý druh. V roku 1895, tridsať rokov po tom, čo sa svet zoznámil s jeleňmi pátera Dávida, došlo totiž v oblasti Pekingu k obrovským záplavám, ktoré spôsobili strašné škody, zničili úrodu a priviedli tamojšie obyvateľstvo na pokraj vyhladovenia. Voda tiež podmlela základy múru cisárskej zvernice, ta sa na niekoľkých miestach zrútila a celé stádo jeleňov sa rozpŕchlo po okolí, kde bolo vyhladovenými dedinčanmi do posledného kusu pobité a zjedené. Tak sa stalo, že táto vysoká zver, dnes známa ako "jelene milu", v Číne úplne vymizla, a jedinými predstaviteľmi ich druhu zostala hŕstka exemplárov roztrúsených po európskych zoologických záhradách.

Krátko pred pohromou v Číne dorazilo malé stádo jeleňov mile tiež do Anglicka. Otec dnešného vojvodu z Bedfordu mal na svojom panstve vo Woburne vynikajúcu kolekciu lovnej zveri, a veľmi túžil aj po vlastnom stáde týchto čínskych jeleňov. Podarilo sa mu po rôznych zoologických záhradách nakúpiť celkom osemnásť kusov, ktoré vypustil do svojej zvernice. Zvieratá si tam zrejme pripadali ako doma, pretože sa im skvele darilo a čoskoro sa začali množiť. Dnes je jediným voľne žijúcim stádom jeleňa milu na svete